Vážená školská obec,
včerajšia tragická udalosť na základnej škole v Staškove zasiahla azda všetkých. Ťažko sa hľadajú slová vo chvíli, keď človek príde o život a zdravie tam, kde má byť bezpečie a dôvera – kde sa deti učia a dospelí im pomáhajú rásť.
V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú a hlbokú sústrasť rodine a blízkym zosnulej pani učiteľky. Myslím aj na zranenú pani učiteľku a žiačku v kritickom stave a želám im veľa síl. Myslím na všetkých, ktorí sa s touto udalosťou budú ešte dlho vyrovnávať. Myslím na deti v staškovskej škole, ktoré zažili niečo, čo by žiadne dieťa nikdy zažiť nemalo.
Dôrazne odsudzujem násilie a agresiu v akejkoľvek forme. Žiadny konflikt, hnev, frustrácia ani pocit krivdy nesmú byť ospravedlnením pre násilie voči druhému človeku.
Včerajšok však nemožno vnímať iba ako jednu tragickú udalosť, ktorá sa niekde stala. Je nutné sa zastaviť a položiť si zásadnú otázku: „Kam smerujeme ako školy, rodičia a spoločnosť?“
Často hovoríme o právach detí, o ich ochrane, potrebách a bezpečí. A je to správne. Spolu s právami však musíme deti učiť aj zodpovednosti, povinnostiam, hraniciam a rešpektu k druhým. Výchova sa začína doma. Rodina je prvým miestom, kde sa dieťa učí, čo je správne a čo už nie. Škola môže na túto výchovu nadväzovať, podporovať ju a rozvíjať, nemôže však nahradiť rodinu ani prevziať celú zodpovednosť za hodnoty a správanie dieťaťa.
Navyše, dieťa potrebuje cítiť, že dospelí okolo neho hovoria spoločným jazykom. Že platia pravidlá. Že hranice majú význam a konflikt sa rieši rozhovorom, nie krikom, vyhrážkami či násilím.
Rovnako tak potrebuje vedieť, že učiteľ je autorita, ktorej patrí úcta. Nie preto, že by bol bezchybný, ale preto, že každý deň vstupuje do triedy s obrovskou zodpovednosťou – vzdeláva, vychováva, pomáha, rozhoduje a zároveň zodpovedá za bezpečie detí. Bezpečná škola nemôže byť miestom, kde chránime iba deti. Musíme chrániť aj učiteľov a všetkých zamestnancov školy. Človek, ktorý venuje deťom svoje vedomosti, čas, energiu a kus svojho srdca, nesmie zostať bez ochrany a podpory spoločnosti.
Ak vzniká vážny problém, škola nesmie zostať sama. Potrebuje spoluprácu rodičov, odborníkov a štátu, ako aj kompetencie a nástroje, ktoré jej umožnia konať včas a účinne. Nestačí od školy iba očakávať zodpovednosť – musíme jej vytvoriť podmienky na to, aby ju mohla uniesť. Nemôžeme žiadať, aby zvládla všetko sama, ani očakávať, že vyrieši problémy, ktoré vznikli dávno predtým, ako dieťa prekročilo jej brány. Bezpečná škola sa totiž nezačína pri školských dverách. Začína sa doma – tým, ako sa rozprávame so svojimi deťmi, ako im nastavujeme mantinely, ako ich učíme zvládať prehru, frustráciu a aký príklad im dávame.
Nechcem hodnotiť konkrétny prípad v Staškove, ktorého okolnosti preverujú orgány činné v trestnom konaní; na ich závery si musíme počkať. Môžeme a musíme však hovoriť o tom, čo chceme pre naše školy. Chceme školy, v ktorých sa deti a zamestnanci nemusia báť. Chceme školy, v ktorých sa problémy riešia skôr, než prerastú do tragédie. Chceme spoločnosť, ktorá chápe, že ochrana detí a ochrana učiteľov nie sú dve protichodné veci – sú to dve strany tej istej mince. Aj inklúzia má zmysel len vtedy, keď dokážeme vytvoriť podmienky, v ktorých pomáhame konkrétnemu dieťaťu a zároveň garantujeme bezpečné prostredie a právo na vzdelávanie pre všetkých ostatných.
Nech je včerajšia tragédia pre nás všetkých nielen dôvodom na smútok, ale aj výzvou na zamyslenie. Nad tým, čo učíme svoje deti, aké hranice im nastavujeme, a nad tým, či sme ako spoločnosť pripravení chrániť nielen ich, ale aj ľudí, ktorí ich každý deň s nasadením učia a vychovávajú.
Škola nie je iba budova. Škola sú ľudia – deti, rodičia, učitelia a ostatní, ktorí v nej pracujú. A všetci si zaslúžia bezpečie, dôstojnosť a rešpekt.
Patrik Ambrus
